Je streda, 9.6., a ja mám dnes 35 rokov. Presne pred týždňom som sa prebrala na sále v CINRE po tom, ako mi mesiac dozadu diagnostikovali aneuryzmu mozgovej tepny.
Mala som 24 rokov, keď mi na prasknutú mozgovú cievu zomrela spolužiačka. Len tak… Z diagnózy som cítila preto nielen rešpekt, ale aj strach. Ochromujúci, dovtedy nepoznaný strach. Na MR ma priviedli dlhoročné opakované bolesti, ktoré boli chvíľami tak extrémne, že som revala na zemi. Nepomohli ani vytrhané zuby múdrosti, nič. A napriek tomu, že za tými bolesťami stojí pravdepodobne trojklanný nerv, mi vďaka nim našli „časovanú bombu“ na opačnej strane.
O klinike som počula od našej vernej zákazníčky Dobrotky (po pravde, ani mi nenapadlo, že ich pomoc budem niekedy potrebovať – myslela som si, že tam chodia len starí ľudia) a odporučila mi ju aj neurologička. Spolu so šéfom sme ich oslovili, popísala som svoje ťažkosti i výsledok z MR a odpísal mi pán doktor Vulev. Za 2 dni som si pozrela množstvo rozhovorov s týmto erudovaným človekom, špičkovým odborníkom, ktorý nezabúda na to, že on sám je človek a jedná ľudsky. To, čo mi napísal, bolo racionálne, faktické, reálne i upokojujúce zároveň. Žiadne reakcie, s akými som sa stretla pred ním – „Čo s Vami máme robiť? Keď Vám zaberá Flector, dajte si ten“ alebo „Ste mladá, nič vážne to nebude“. A s týmito reakciami som sa nestretla ani u doktorky Zajičkovej, nech už som jej počas hospitalizácie položila každý deň akúkoľvek otázku. Vypočula ma vnímavo bez toho, aby mi dala najavo, že ju zaťažujem alebo zveličujem. Bola mi oporou celý môj pobyt tam.
Termín hospitalizácie na Oddelení neurológie a neurochirurgie bol 31.5., kedy som mala podstúpiť tzv. digitálnu subtrakčnú angiografiu. Ani som neuvažovala, že neprídem, hoci už ten názov znie kadejako. Nikdy som neležala v nemocnici a netušila, čo ma čaká. Operačné sály a ARO som videla len vo filmoch.
Oddelenie na mňa pôsobilo paradoxne upokojujúco – a to vďaka rôznym faktorom – ľuďom, ktorí tam pracujú, lokalite, prostrediu, vybaveniu, hygiene, jednoducho vďaka všetkému. Srdeční usmievaví zdravotní pracovníci, celodenná starostlivosť. Ani pacienti tam neboli vo veľkom strese. Všetkým potenciálnym pacientom preto prajem, keď už budú s niečím takým bojovať, aby sa dostali práve sem.
DSA u mňa vykonával doktor Hadvig, z ktorého som mala tiež dobrý pocit. A keď mi potvrdil diagnózu, neniesla som ju tak ťažko. Aj sme si so všetkými na sále zavtipkovali. Skvelí to ľudia!
Zákrok pripadal na 2.6. Moja milá spolubývajúca s rovnakou diagnózou mi porozprávala, čo ma čaká. A tak som čakala kadečo, ale realita bola fascinujúca rovnako ako fakt, že mozgovú tepnu dokáže niekto ošetriť cez stehennú tepnu. Už ani neviem, kto konkrétne zákrok vykonával, ale všetkým tým ľuďom zo srdca ďakujem! Zaspávala som na sále pri tónoch ABBA, zobúdzala som sa pri Bicycle Race od QUEEN. Táto hudba ma sprevádza celý život. A plakala som od radosti. Zvyšných 22 hodín som strávila na ARO. A napriek mnohým životným zvratom to bol najťažší i najkrajší deň môjho života. Úplne závislá od pomoci cudzích ľudí, vedľa mňa ležiace nehovoriace ženy, neustále zvuky prístrojov. A keď ste zrazu úplne sami, napojení na prístroje a vidíte možné dôsledky „mŕtvice“ okolo seba, zostane Vám len pokora, odvaha a trpezlivosť. Pokora – prijať pomoc tých skvelých ľudí, ktorí Vám venujú svoju energiu i čas. Odvaha prijať veci v živote také, aké sú. A trpezlivosť nimi prechádzať.
Stretnúť v zdravotníctve ľudí, ktorí milujú svoju prácu a vykonávajú ju profesionálne nie je samozrejmosť. Každý človek časom otupieva, podľahne rutine, o to viac, keď pracuje vo vypätí. Myslím, že som si nemohla vybrať lepšiu kliniku, a že práve vďaka ľuďom a prostrediu tam som celé dni zvládala ľahšie aj s mojou rodinou. Keď ste v rukách ľudí, ktorí sú verní tomu, čomu sa zaviazali, nemôže to dopadnúť zle. ĎAKUJEM!
Monika Balajthyová